Ten pocit už nechcela zažiť nikdy v živote. Ručička sa zbesilo pohla doprava a nie a nie sa zastaviť. Ani sa nechcela pozrieť na to konečné číslo. Pripadalo jej ako konečná jej života.
Toto bolo pred mesiacom, predtým ako stretla Veroniku, ktorá zmenila jej život. Veronika nezmenšila to číslo na váhe mávnutím čarovného prútika, ale naučila ju pozrieť sa na seba inými očami. Naučila ju položiť si tie správne otázky a hľadať na ne odpovede.
Jedna zo zásad Riadeného Aktívneho Učenia hovorí, že učiteľ má dávať žiakom dobré otázky. Nemal by zostať v móde „odovzdávateľa informácií“. Sériou otázok by mal priviesť žiakov k tomu, aby poznatok objavili sami, aby sa sami „prediskutovali“ ku správnemu postupu, aby sami sformulovali to podstatné. Samozrejme, primerane veku a schopnostiam žiakov.
Vtip je vtom, že ak to necháme v tejto rovine, zase „maká“ iba učiteľ. Vymýšľa a pripravuje si série otázok, ktoré „rozbije“ už prvá reakcia žiakov na hodine. Odušu a za pochodu zostavuje nové a nové otázky podľa toho čo robia – a oveľa častejšie nerobia jeho žiaci. Ako škrečok v kolotoči.
Ako z toho von? Naučte žiakov, aby kládli otázky sami. Nechajte ich diskutovať, pracovať v skupinách.
A naučte ich na konci každej diskusie alebo aktivity položiť si tri najdôležitejšie otázky:
- Prečo sa mi to nepodarilo?
- Čo môžem urobiť nabudúce lepšie, aby sa mi to podarilo?
- Čo bolo príčinou môjho úspechu?
Veronika ju naučila opýtať sa samej seba tieto tri otázky. A ona sa učí každý deň na ne odpovedať. Pravdivo a úprimne. Nie pre Veroniku. Pre seba.
Pomáhajte aj vy odhaliť svojim deťom v čom sú dobré, čo ich baví, čo je ich životným poslaním. Pomáhajte im odhaliť ako pracovať na svojich slabinách. Pomáhajte im nájsť samých seba.
